Začalo sa to tým, že sestra išla na jeden rok študovať do USA a dostala sa do kresťanskej rodiny. My s manželom sme boli neveriaci a vlastne celá naša rodina na oboch stranách. To nám však neprekážalo, aby sme ako správni Slováci využili možnosť za výhodných podmienok sestru navštíviť, ale najmä sa na vlastné oči presvedčiť, ako to s tou Amerikou naozaj je.
            Keď nás konečne taxík vysadil pred domom našich hostiteľov, nahodili sme strojený úsmev vediac, že nech by títo Američania boli akokoľvek nesympatickí, nadutí, falošní (ako sme si ich predstavovali), musíme to vydržať a usmievať sa až do konca. Najbližší týždeň sme boli predsa odkázaní na ich postele, jedlo i auto, bez ktorého presuny v Amerike sú takmer nemožné.
            Po tom, ako nám ukázali našu izbu, pozvali nás k stolu. V jedálni sme si všimli plagát: „Boh je neustálym poslucháčom každého rozhovoru.“ Nevenovali sme mu pozornosť. Jedli sme dobrú teplú večeru a rozprávali sme sa. Napodiv, úsmevy našej americkej rodiny boli úprimnejšie ako tie naše. Z ich otázok a rozhovorov bolo cítiť nefalšovaný záujem o nás, o naše životy, o to, čo máme radi, čo nás teší a naopak, z čoho sme smutní.
            Len čo sme večer ostali v našej izbe s manželom sami, naše reklamné úsmevy zahanbene spľasli. Čo to bolo? Žeby Boh, v ktorého sme neverili, bol s nami pri stole a počúval celý náš rozhovor? Mali sme pocit, akoby sme ten večer strávili s priateľmi, s ktorými sme sa poznali už roky a mali sme sa radi. Takúto Ameriku sme nečakali.
            Boli sme plní očakávania iného amerického sveta. Vedeli sme, že veľa toho za jeden týždeň nestihneme, predsa sme však nejaké plány mali. Krásna príroda, národné parky, pozorovanie inej mentality. A ja som túžila vidieť – predstavte si – naživo mrakodrap. Bol to môj sen, taký, ako kedysi bolo pre mňa snom naživo vidieť more.
            Mali sme však smolu. Počasie v Kalifornii sa práve v deň nášho príchodu pokazilo a celý týždeň husto pršalo. Naše plánované výlety do národných parkov sme zamenili za každodenné návštevy obchodných centier, v ktorých sme sa poväčšine len tak ponevierali. Keďže počasie sa stále nezlepšovalo, väčšinu času sme trávili doma, v teple a suchu medzi štyrmi stenami, v spoločnosti našich hostiteľov, vzdialení 120 míľ od najbližšieho mrakodrapu v San Franciscu.
            Ale to nám už akosi nevadilo. Čím viac času sme trávili s domácimi v rozhovoroch, tým viac sme sa tešili na každý ďalší rozhovor. Bolo to zvláštne a nevysvetliteľné. Keby nám niekto pred cestou povedal, že mnoho času presedíme v domácnosti s americkou rodinou, nikam by sme ani nešli. Takto premárniť čas v Amerike?! Vylúčené! A predsa!
            Naše stretnutie s nimi zatriaslo našimi hodnotami, vnímaním vecí, sveta, ľudí... Zanechalo v nás vedomie toho, že Boh možno predsa len existuje, keď mohol počúvať naše rozhovory. O tom, že ich počúval, dnes nemáme pochýb.

(zdroj: Miriam, september 2013, krátené)